Je to stav, ktorý nastáva po nezvládnutom shutdowne, teda autistickom vypnutí. Začína v momente, kedy moje zmysli už nedokážu spracovávať
všetky vstupy, podobne, ako pri shutdowne. Náš mozog spracováva viac vnemov, ako mozog bežného neurotypika a tak sa oveľa rýchlejšie prehltí.
Takéto prehltenie môže vyvolať situácie, ktoré narušujú moju rutinu, situácie, kedy som pod tlakom alebo keď nie som vo svojej komfortnej zóne
(kontakt s mnohými ľuďmi, výčitky, príliš veľa situácií, ktorým nerozumiem,...). Jednoducho sú to situácie, ktoré sú veľmi výrazné. Mám tendenciu zvládať veci a
"zamiesť ich pod koberec", no ak sa za krátku dobu objaví obrovská kopa problémov, prichádza kríza a nezvládam to.
Ako sa prejavuje?
Niektorí si potrebujú zakričať, niektorí uprednostnia fyzickú aktivitu - výbušnú. Osobne filtrujem svoje emócie hlavne búchaním do mechu. Je to stav, kedy
nejde o žiaden tréning, ide vyslovene o filtráciu a bohužiaľ veľakrát to hraničí aj s nechceným sebapoškodzovaním, kedy mám hánky ako Brad Pitt v Klube Bitkárov.
Najhoršie situácie sú tie, kedy idem proti stene. Doslova a do písmena.
Ale občas potrebujem byť len v izbe so svojim plyšovým pinguinom, svojim typickým čajom, ležať v posteli a počúvať tú istú pesničku aj päťdesiatkrát dookola
alebo len škrabkať a pozerať sa na psa.
V tomto prípade niekomu zase pomôže aj fyzický kontakt, doslova ho vyžadujú, ale u mňa aj tu platí obmedzený počet ľudí,
od koho by som to zniesla. Fyzický kontakt mi padne dobre len ak sa nachádzam mimo domova. Teda niekde, kde je to pre mňa viac-menej cudzie. Blízkosť niekoho, komu
verím a viem, že mi dodá pocit bezpečia a rozumie mi, je v tomto prípade veľké plus.
Spúšťače
V predošlých častiach som písala o spúšťači veľmi všeobecne. Teraz trochu z môjho aspergerovského života. Veľmi si zakladám na čase a tak ma napríklad v práci dostávali do krízy
neustále zmeny časov mítingov. Hovorím o náhlej zmene. Ako príklad uvediem konkrétny míting, ktorý sme mali dopredu naplánovaný každý týždeň o pol jednej.
Nadriadená ale mala vo zvyku tieto časy niekoľkokrát denne posúvať. Extrém bol, keď bol míting posunutý trikrát počas dňa a napokon päť minút pred začiatkom prišiel email, že sa celý ruší.
Bola som v práci a nemohla som vybuchnúť pred všetkými. Stálo ma všetku psychickú, aj fyzickú silu, aby som sa ovládla a zmizla na schodisko, kde bol stále pokoj a ja som si mohla
trochu vybiť zlosť. To isté platí o konci stretnutí, mítingov. Ak má končiť o 14:00 a o 14:05 mám stále sluchadlá na ušiach, už mám rozkusané ústa a teraz, keď robím už len z domu,
tak si mám aj kde udrieť a nikto to aspoň nevidí. Takisto časté sťahovania sa z miesta na miesto (zmeny pracovného stola, poschodia, atď.). A jedno z najhorších situácií bola, kedy
zrazu "zmizla" osoba, ktorá bola, nevedomky, akousi istotou v práci a ja som nedokázala pochopiť prečo musí ísť. Zhrniem to... nedodržané termíny, zmeny priestorov, ktoré som si osvojila,
odchod ľudí, ktorí pre mňa mali veľký význam, náhle zmeny v programe, neschopnosť rozumieť danej situácii alebo aj chýbajúci obľúbený ranný čaj - a všetko
v krátkom čase za sebou - to sú moje spúšťače.