Veľa ľudí vie, čo znamená vyhorieť. V našom svete sa používa pojem autistický burnout, teda autistické vyhorenie. Je to stav, kedy strácam schopnosť
maskovať svoju odlišnosť, kopírovať formy správania a zrazu som "divná", "viac viditeľne na spektre" pre okolie. Prichádza oveľa silnejšia potreba dodržiavať
svoju stanovenú rutinu, oveľa viac si pripúšťam senzorickú citlivosť. Prichádzalo to, keď som príliš často počúvala reči
typu "Nemôžeš sa tak správať", "Nemôžeš sa správať ako dospelá?" "Na toto nemáš už vek" "Pozeraj sa mi do očí" a podobne. Jednoducho to boli zväčša výčitky, aj napriek tomu, že som sa
všemožne snažila správať sa bežne. A keď toho bolo príliš, strácala som svoju schopnosť maskovania. Bola som z toho unavená. Občas som mala chuť to všetko ukončiť.
Tieto stavy ale už nemávam, našťastie. Paradoxne tomu môžem ďakovať COVID-u a lockdownu. Aj keď počas prvého lockdownu som vyhorela, lebo som prišla o svoju bežnú rutinu,
ako chodenie do práce, prechádzky po istej trase a podobne, ale časom som sa uvoľnila a prestala som svoje prejavy maskovať. Uľavilo sa mi nie len po mentálnej
stránke, ale aj po fyzickej. Epilepsiu sa podarilo dostať pod kontrolu a zrazu som nemusela rozmýšľať nad tým, kto vlastne som. Počas maskovania som sa totiž nikdy
necítila úplne vo vlastnej koži. Nebola som to ja a veľakrát som rozmýšľala nad tým, kto vlastne určil tú pomyselnú normu správania sa. Nikto. A predsa sa nájde množstvo
ľudí, ktorí si dovolia povedať, že sa nesprávam normálne.