Nie sme tímoví hráči.
Toto sme počuli monohokrát a iní ľudia na spektre takisto.
"Mýtus, že nemôžeme pracovať ako súčasť tímu, je sčasti taký rozšírený, že keď tím funguje dobre, nevytŕčame ako jeho členovia,
takže sa stávame v podstate nevýraznými. Ako autisti sa najviac prejavujeme vtedy, keď máme problémy, a preto si ľudia všímajú chvíle,
keď v tíme nevládzeme. Keď sa nám darí, nevnímajú nás ako autistov, a keď bojujeme, sme považovaní za osoby, ktoré nezvládajú tímovú
prácu. To môže vytvoriť začarovaný kruh, v ktorom ľudia predpokladajú, že nemôžeme pracovať v tíme, takže nám nechcú dať príležitosť
vyskúšať to. Ale nemusí to tak byť."
Našťastie som veľakrát počula, že moji nadriadení boli spokojní s mojou tímovou prácou, že sa na mňa tím
vedel stále spoľahnúť a postavila som sa veľmi férovo aj za tých, ktorých som práve v láske nemala.
Myslím si, že autisti sú veľakrát veľmi dobrí tímoví hráči, len to nezapadá do predstavy neurotypického sveta.
Spôsob, ako autisti premýšľajú o tíme, je zjavne veľmi odlišný od toho, ako o ňom premýšľajú neurotypici.
Pre mňa osobne to znamená, že sa jeden za druhého postavíme bez ohľadu na sympatie. Ide o to, že sme tím a máme sa podržať. Tu ale smutne
musím podotknúť, že túto subjektivitu dokáže vnímať málo neurotypikov - hovorím z vlastnej skúsenosti.
Sme síce každí iní, ale mnoho čŕt ľudí na spektre poukazuje na to, že:
Vieme ťažko/tvrdo pracovať
Máme radi rutinu
Sme priamočiari
Nestaráme sa o sociálnu hierarchiu
Neohovárame - pre väčšinu z nás je to niečo úplne zbytočné a nezaujímavé
Nesľubujeme to, čo nevieme splniť - a vtedy naozaj nič nesľúbime
V tichosti spravíme pre tím všetko, čo vieme, no nevyzdvihujeme naše činy - je to strata času