"Keď sa jedinci v autistickom spektre cítia uvoľnene a sebaisto s partnerom, s ktorým komunikujú, očný kontakt môže byť celkom spontánny.
NIKDY nie je dobrý nápad nútiť človeka na spektre, aby s vami udržiaval očný kontakt."
Trochu si to vysvetlime.
Ako uvádzajú aj experti, mnoho ľudí na spektre dokáže naviazať očný kontakt.
Sú extrémy, ktoré udržiavajú neprirodzený očný kotankt, ktorý je pre neurotypikov až nepríjemný, neprirodzený.
Často preto, že sme naučení, že ide o očakávané správanie. Iní, medzi ktorých patrím aj ja,
považujú očný kontakt za nepríjemný, priam rušivý. Mám problém "čítať" neverbálne signály, ktorými oči NT komunikujú. Pri rozhovore upieram oči niekde
za osobu, s ktorou komunikujem, ale nie z nerešpektu voči nej. Pomáha mi to sústrediť sa na spracovanie prijatých informácií. Niekedy, ak mám možnosť,
sa hrám s mobilom, čo mi pomáha rozmýšľať nad odpoveďou.
Veľakrát mi bolo vyčítané, že nenadväzujem očný kotankt a preto pôsobím neseriózne a neprofesionálne. Ale naozaj je toto jedno z kritérií, podľa ktorého
je potrebné hodnotiť človeka, ktorý sedí/stojí oproti vám? Hodnotiť jeho kvality? Určite nie. Je to niečo, s čím sa snažíme bojovať a niekedy sa to podarí,
udržíme očný kontakt, ale nedokážete si predstaviť, čo nás toto úsilie stojí. Osobne som sa vzdala z tohto hľadiska. Nie je mi to príjemné a tak sa ani nenamáham.